Môj drahý calabaricus,
bol ťa veru riadny kus,
mal si ale 30 čisel,
napchával si sa jak sysel,
videla som že nemá zmysel
nechávať ťa hladovať,
len sa z teba radovať,
ako brázdiš po rastlinkách
a šup zase do skaly,
veď aj feši labeo
bol pri tebe pomalý.
A tak jedno pekné ránko
skrsla v hlave myšlienka,
aký budeš veľký pánko
spravím ti nové akvarko,
až vodička zažblnká.
Bola to však veľká drina
popri tom aj celkom psina.
Neviem kde sa stala zrada,
mala som ťa príliš rada.
A tak s novým nápadom,
postaviť ti krajší dom,
nevydržal si ten nápor
a zmizol si ako gáfor
z náhradného akvária,
z dočasného to štádia,
z trošku menšej nádrže.
Nepáčila sa ti, že?!
Bolo to hneď druhé ráno
bol to predsa druhý deň,
stála som ja pred akvarkom
a stuhla som ako kmeň.
Darmo som ťa hľadala,
darmo vodu čerila.
Ale že ťa niekde nájdem
v to som pevne verila.
Nepomohla ani nízka hladina,
ani krytie sklom,
prešmykol si sa aj tak,
v rohu malým otvorom.
Môj nález bol ozaj strašný,
hrôza o ňom hovoriť,
no dnes už viem iba jedno:
pred hadíkom v akvarku
každú dierku zaceliť.
Skončila sa tvoja púť
za obývačkovou stenou
a to som ti nachystala nový domov
s celkom novou scénou.
